Napísať dobrý román, či novelu je omnoho ľahšie, a jednoduchšie, ako napísať dobrú poviedku. Prečo? Pretože poviedka si vyžaduje autorove majstrovstvo, neskutočnú presvedčivosť a silu v detailoch. Scény z poviedok sú akoby pod drobnohľadom, mnohokrát ide o nenápadné záchvevy reality a citlivé pohľady dovnútra duše, do pocitov, pohnútok, ale aj opisov detailov rastlín, prírody celkovo, či drobných , alebo búrlivých reakcii ľudskej mysle, ľudských názorov a myšlienok celkovo. A to všetko musí byť postupne, v našom texte, vygradované k neopakovateľnému a silnému zážitku, ktorý čitateľ, zákonite, po prečítaní textu dobrej poviedky musí obdržať. Poviedkár musí mať zvládnuté majstrovské vykreslenie charakterov, navyše musí byť múdry a skoro dokonalý v poznaní detailov opisovaných vecí a odpozorovávaní reálií, ktoré dokáže veľmi zaujímavo zachytiť a pretaviť do reči literatúry. Predkladá svojim neopakovateľným spôsobom prchavé a plaché záblesky nekonečnej krásy a peknoty. A to všetko neskutočne objavne a inšpirujúco. Chyby na malom priestore, ktorú poviedky často predstavujú, sú omnoho viditeľnejšie, ako v texte románu, či novely, ktoré bývajú rozsiahle. Napísanie dobrej poviedky, je mimoriadne ťažká disciplína.
Každú poviedku môžeme, orientačne rozdeliť do troch, takpovediac, „technických“ častí, akýchsi skeletov.
Prvá časť: Nastavenie a otvorenie konfliktu.
Čitateľa by sme mohli vhodiť rovno do vody. Bez prípravy mu ponúknime nejakú časť rozhovoru, priamu reč, ktorá by mala jednoznačne podnietiť jeho zvedavosť, jeho čitateľský záujem. Hneď prvá veta a niekoľko málo viet, ktoré hneď za ňou nasledujú, sa niekedy vhodne nazývajú, zónou moci. Táto dôležitá časť textu, rozhoduje totiž o tom, či náš čitateľ nad našou poviedkou zaspí, alebo sa naopak prebudí. Ožije. Pokiaľ sa však rozhodneme pre písanie poviedky, ktorá zdanlivo nemá žiadny dej, a je povahou skôr pocitová; a mala by v čitateľovi otvárať nejaké pocity spoluúčasti a vnútorného názorového rezonovania, či navodenie nejakej nálady, podnietiť zamyslenie, alebo otvoriť úvahu všeobecne, o akýchkoľvek veciach, vtedy je na nás, či v takto pojatom prístupe začneme s priamou rečou, alebo rečou polopriamou. Možno by sa hodil nejaký otvárací opis, úvaha. Ale musí byť silná a presvedčivá, musí čitateľa doslova vtiahnuť. Avšak pozor, ak by sme v texte predložili, trebárs, opis prírody, ktorý by bol napísaný bez dobrého nápadu a nezáživne, nedosiahli by sme ten správny efekt. Táto časť musí zaujať!
Tá zóna moci, o ktorej som hovoril, sa týka možno celého prvého odseku nášho textu. Musí byť proste dokonalý. Ale tiež pozor, zónou moci je i úplný záver textu. Je to niekoľko málo viet na samom konci poviedky. Zle napísaný koniec môže čitateľa nielen odradiť, ale aj poriadne znechutiť. „No tak to kvôli tomuto som to čítal?“ – poznáte to. Nenaplnili sme čitateľove očakávania, možno sa cíti neuspokojený, podvedený a oklamaný. Celým svojim písaním sme mu, akoby niečo sľubovali. Čitateľ sa tešil na poriadne prekvapenie, nejaké zaujímavé vyústenie, …a nakoniec nič. Slabota. Tak to teda dokáže poriadne nahnevať.
Druhá časť: Rozvinutie konfliktu
Ale ešte nie sme v tretej časti. Poďme teda pohovoriť o druhej časti nášho rozboru, ako napísať dobrú poviedku. Takže, otvorili sme svoju poviedku a ľudia spozorneli. Ich dych sa doslova zastavil, vyvalili okále a teraz čakajú. Táto druhá časť poviedky, môže v skutočnosti predstavovať hneď niekoľko odsekov, či dokonca stránok textu. Táto časť textu, dej rozvíja. Rozvíja a postupne ho zapletá. Uvádza nás do samotného predmetu textu. Veci deja predkladáme, jasne a čisto. Pokračuje jadro nášho príbehu. Dramatizácia tejto časti musí postupne spieť k vrcholu, dynamizujeme dej k nejakému zásadnému záveru, podstatnému odkazu, ktorý chceme čitateľovi povedať. Dej musí na svojom konci silno predznamenávať napätie vyvrcholenia a záver. Táto gradácia, postupné zdynamizovanie a zahusťovanie napätia v umeleckom texte sa označuje ako, klimax. Opačný postup je antiklimax. Musíte čitateľa pripraviť na definitívnu a pomerne silnú pointu. Nakoniec ju predložíme.
Býva však dosť časté, že poviedka sa na konci tohto druhého dejstva končí. Takýto postup nemusí byť chybný. Veci deja sa prosto uzavreli, všetko bolo povedané a vyjavené.
Tretia časť: Rozuzlenie
Táto časť nášho textu predstavuje zhrnutie celého odkazu poviedky, alebo dopĺňa ešte nevypovedané. Konečné uzavretie. Pozor na dĺžku tejto časti. Mala by byť krátka. Možno sa bude hodiť nejaká „priama reč“ postáv, ktorá všetko doplní a náležite dovysvetlí. Možno nejaká krátka úvaha, zamyslenie. Ale už nie dramaticky, ale v akomsi slabnúcom múdrom „výdychu“. Ak bola druhá časť nášho textu hodne emocionálne nabitá, potom môžeme podať túto tretiu časť aj o niečo dlhšiu. Necháme takto záverečný akord našej poviedky, pomaly a definitívne doznieť.
No vidíte, priatelia, aké je to jednoduché!
