Môj kamoš čas
plynie zas a zas
stretá vás i vás
je priateľ ľudí
tiká zas a zas
Literatúra, špecificky zameraná na deti a dospievajúcu mládež.
Literatúra, špecificky zameraná na deti a dospievajúcu mládež.
Môj kamoš čas
plynie zas a zas
stretá vás i vás
je priateľ ľudí
tiká zas a zas
Spi dieťatko spíže
tatko ťa kolíše
len to ticho vôkol
vzdychneš si a už si
za tou modrou riekou
„Ľudia sú čudní,“ nechala sa počuť Micka a pozrela na Rexa.„Niekedy áno,“ reagoval psík huhňavým hlasom a pokračoval:„Nachladol som, alebo mám dajakú alergiu. Kúpili mi do pelíšku novú podušku a mne sa nepáči. Vraj sa ľahšie perie a hodí sa viac k zariadeniu domu,“ frflal nespokojný pes.„To sa ľuďom podoba,“ komentovala mačka.„A tie granule!“ Nadýchol sa rozhorčený Rex.“Už mám z toho žalúdočné ťažkosti, dyspepsia to tuším volajú. Takú dobrú kostičku so zvyškami mäsa som nevidel dobre dlho…, už veru ani nepamätám. Staré dobré časy.“„Veru tak, veru tak,“ mudrovala Micka a pokračovala:„Minule ma vzali k akémusi zvieraciemu holičovi. Čo tí tam so mnou dorobili. Cítila som sa ako zneuctená. Na niektorých miestach ma ostrihali dohola a na niektoré mi dokonca vyfúkali trvalú. Ba ma aj nafarbili. Prskala som ako sprostá. A tá mašľa. Od hanby som sa šla prepadnúť. Myslia si, že miska s mliekom to zachráni?“„To už je, prisámvačku, aj na odbory. Kto to má vydržať? Ide o neustále zhoršovanie nášho zvieracieho života,“ hneval sa pes a kýchol si.„A Rexo, všimol si si ako na nás hovoria? Tie slová, čo jednostaj používajú. Akoby mali malú slovnú zásobu. Micka poď, Micka packu, Micka na, Micka tu. Myslia si, že sme mentálne retardovaní. Prečítala som celého Baudelaira, tak nech sa na mňa netvária.„Pravda, pravda,“ odbojne hundral nachladnutý pes.„A keď chcem dovnútra, vždy ma vyvrú a často mi ani nenaplnia misku. Niekedy som veľmi nahnevaná.“„A čo si myslíš, že ja to mám jednoduchšie? Keď ideme s pánom mimo domu, vždy som na vôdzke, ani potrebu si nemôžem urobiť niekde v ústraní. To ti je, Mica, tak nedôstojné. A na Silvestra, ani nevravím. Ako keby sa všetci ľudia proti nám dohodli. Už teraz som riadne vydesený.“„Ja viem,“ chápajúco zareagovala Mica a nemotorne labkou psíka pohladila.„Si naozajstná kamoška...
Od mala som túžil stáť na obrovských javiskách. Nebolo to o nejakom potlesku, skôr ma bavilo predvádzanie sa. Takým zákryvným elementom bol môj prípadný spev, ktorým som v mysli ohuroval. V skutočnosti som spievať nevedel. Intonoval som, ako blázon. Na mojom súkromnom nebi boli jemné šľahačkové oblaky a dobrý, sľúbujúci život. Stále som sníval, akoby som chcel niekam utekať, nalehavo a nedočkavo sa schovať. Sníval som o veciach vlastnej kariéry, tej ktorej sa ujmem, keď raz dospejem. Mal som zrazu potrebu sa poprechádzať po tráve, na ktorej hrali chalani z našej dediny dôležitý futbalový zápas. Pozbieral som z hracej plochy všetky nezábudky. Chalani ma nakopali do zadku. Potom som tu viazaničku kvietkov hodil z lávky do potoka. A vyčúral som sa na plávajúce rastlinné tielka vznášajúce sa na hladine. A potom som šiel domov. „Aha, ide Ľudo.“ Štuchali do seba dedinčania, keď som prechádzal malým dedinským námestím. A keď sa teta Hájková, či tetuška Malkech odlepili od svojich diskusných hlúčkov, vzal som im tašky, ktoré boli plné nákupov z neďalekého mesta a odprevadil som ich na opačnú stranu dediny, než som býval. Nie v srdci koruny obrovského stromu, ale na samočíznom vrchole krehkých, húpajúcich konárov som sedel, či stál s otvorenou knihou. Môj svet bol hodne krehký. Tu som nasával všetko, čo mi vtedy prišlo pod ruky. Pár krát som sa snažil čítať nejakú literatúru, sediaci len tak za stolom, či ležiaci v posteli. Nešlo to. Pokiaľ mi priamo nehrozilo, že sa so svojou knihou zrútim zo stromu na zem, čítanie ma nijako moc nebralo. Hasiči boli v našej dedine mimoriadne spoločensky aktívni. Usporadúvali piatňajšie zábavy pre mladých a tým si podstatným spôsobom vylepšovali vlastný rozpočet. Zábavy som miloval. Vždy keď sa vypredali všetky párky, ešte pred polnocou, sa chalani pobili. Tu niekde prichádzala na rad moja úloha. Začal som rozbraňovať bijúce sa dvojice. Ti sa náhle spojili a dali mi po papuli. To sa opakovalo každý piatok. S dievčatami som si...
Krása ma sprevádzala počas celého detstva. Vždy keď ju otec zbil, naskladala mama všetok čistý riad, čo sme mali, na linku a začala ho umývať. Každý tanier brala opatrne do rúk. Tu a tam zastala a ruku zabalenú do peny od saponátu namierila proti lampe. Pozoroval som ju. Bola neskutočne krásna. Na ústach sa jej zjavil jemný úsmev. Oči zaostrila niekde hodne ďaleko. Bola neskutočná s tou zdvihnutou rukou proti svetlu: Niekam ďaleko sa pozerala cez farebné kryštály peny. Krása so smútkom sa jej odrážali v tvári. Chcel som za ňou, do toho jej ozajstného sveta, kam mi často unikala. Nechcel som aby ma tu nechávala. Potreboval som byť s ňou. Keď osušila i posledný tanier, posadila sa v kuchyni a počkala kým otec zaspí. Potom sa pobrala i ona do spoločnej spálne. Mama bola nádherné stvorenie. I v takéto chvíle prišla ku mne do izby a sadla si na posteľ vedľa mňa. Sotva som len uľahol. S kamošmi sme doteraz stáli pod domom a kecali sme. Domov sa mi vôbec nechcelo. Mama sa ma opýtala na školu. Usmievala sa. Jemne sa triasla. Počas môjho monológu niekoľko krát povedala, že ma ľúbi. Potom rozpačito vstala a odišla. Pozeral som sa za ňou ako pomaly odchádza.„Mami…“, oslovil som ju.„Ja viem“, otočila sa ku mne a siahla po kľučke od dverí. Niekoľkokrát do mesiaca som si až priveľmi plasticky uvedomoval, ako veľmi mám svoju matku rád. Poznal som na škole jedno dievča. Chcela aby sme šli spoločne tancovať. Trvala na tom. Mal som problém chodiť a nieto ešte tancovať. Poprosil som mamu, aby ma naučila zopár presvedčivých tanečných ťahov. Sestra bola na vysokoškolskom internáte. Mama si obliekla tmavý kostým. Ja som zatiaľ odsunul nábytok v obývačke, aby som nám vytvoril miesto. Bola krásna. Vlastne, počas celého detstva som bol obklopený krásou. Jemne ma chytila a zasvätila ma do niekoľkých tanečných pohybov. Najradšej by som sa jej schúlil do náručia, tak strašne som vnímal jej krehkosť a zraniteľnosť. Nevravela takmer nič, len sa usmievala. Zastal...
Dôležitejšia ako krása, milé deti, je už len múdrosť. Nie peniaze, deťúrence, aby ste sa nepomýlili. Ešte donedávna bývala múdrosť výhradne súčasťou kníh. Dnes už je aj na rôznych iných nosičoch. Televízor alebo internet. Niektorí ľudia tvrdia, že dávno existoval knižný škriatok, volal sa Buhumbáš. Ba podaktorí ho aj videli. Strážil rozsiahle knižné kráľovstvo. Denne z knižiek utieral prach a dozeral, aby písmo v nich, od staroby celkom nezožltlo. Raz prišiel do najväčšej knižnice mocný a hlúpy obor. Vychodil len dve triedy základnej školy. Vzal Buhumbáša a vsadil ho do tmavej temnice. „Žiadne čítanie!“, zakričal a bolo to počuť, až hen, v Grónsku. Ľudia, ale hlavne deti, veľmi zosmutneli. Deti presne nevedeli, čo im chýba. Prečo nie sú na svete radi. Zrazu sa im nechcelo spievať, ani tancovať. Ba nechcelo sa im ani hrať. To už je naozaj vážne. Niektoré deti začali prejavovať poruchy správania. Odvrávali svojim mamkám a neposlúchali otcov. Buhumbáš ležal na zemi, lebo v temniciach nemajú postele. Vošiel obor. „Čo robíš?“ spýtal sa Buhumbáša. „Ležím, čo by som robil“. „A prečo ležíš?“ Buhumbáš odvrkol, „lebo“. Obor sa posadil do kúta. Riekol, „ja viem, ty sa na mňa jeduješ“. Bolo vidieť, že je to obrovi naozaj ľúto. „Bodaj by som sa nehneval. Žiadne dieťa si na knihu ani nespomenie. Deti zhrubnú a zdivočejú“, starostil sa škriatok. „Vieš čo“, rozveselil sa obor, „povedz mi nejakú peknú básničku a ja ťa pustím. Mamka mi kedysi recitovala básničky a boli moc pekné“. „Vidíš“, skočil Buhumbáš obrovi do rečí, „a ty ich deťom zakazuješ“. „Nezakážem, povolím, len povedz básničku“. Buhumbáš sa postavil a začal recitovať. Knižka krásy celávlastniť by ťa chcelanenechaj ma zavretúpoteším ťa, veď som tu Obor sa tak rozradostnil, až sa temnica otriasala. Vrhol sa ku dverám, otvoril ich a Buhumbáša vyobjímal a vybozkával. Len jediná...
Chcem iphone 5 a zimné pneu na auto
a dávno zahlušený smiech mojej ženy
a mliečny pach tielok mojich detí
a Krásu veľkú ako nedeľný rezeň
sviatky sú super, za piecku vlezem
Daj vodnú hladinu čo plachetnica čerí
viac nežnosti, čo túžbam mojim verí
a cukrovú vatu a ešte turecký med
stratenú ozvenu prežitých liet
A ešte mi zaplať diaľničnú známku
osuš mi slzu, a vráť mi moju babku
a lásky, tej mi, prosím, daj vrchovate
palčiaky, šálu a ešte gate
Nanos mi to všetko pred naše dvere
asi ti otvorím v kuchynskej zástere
a prosím nezabudni na záručný list
teraz sa nehnevaj, už musím ísť
24. decembra 2001 - Bratislava