Písať je ako zhrabúvať jesenné lístie. Utierať prach či hladiť dieťa. Alebo prechádzať sa lesom. V texte približujeme príbeh, ktorý plynie. Ako voda v potoku. Ak vznikne nejaký problém, voda to sleduje. Verne kopiruje pocity. Niekedy text zaburáca. Nepodľahnime emóciám. Tu a tam sa vzduje, aby po krátko čase opäť rozvážne plynul pokojným a odovzdaným tempom. Aj tie najdramatickejšie udalosti nakoniec utíchnu a život sa opäť vráti ku svojmu tempu. Kontrola nad sebou a svojimi myšlienkami pri písaní je dôležitá. Používaj jednoduchú lexiku.
Voľte jednoduchšie slová a vyjadrenia. Nepodľahnite prostoduchosti a nezahlťme čitateľa neznámou a mätúcou terminológiou. Veta postavená z tých najjednoduchších slov a vyjadrení sa vie najlepšie a najefektívnejšie dotknúť srdca čitateľa. Ako autori, srdce našich čitateľov, dočahujeme zo zeme.
Autor v texte má kontrolu nad svojou vodou, predstavujúcou v texte a plne ovláda svoje myšlienky i emócie. To preto aby bol autor aj naďalej použiteľný a spôsobilý a nie rozhádzaný. Je dobrým a zaujímavým rozprávačom, ktorý vie čo a akým spôsobom napíše. Aby sa stal inšpirujúcim a rozumným, keď iným predstavuje svoj príbeh a svoj pohľad.
Mnohé texty sa nedržia takéhoto postupu, snažia sa nás previesť vnútorným raneným, burácajúcim srdcom, svojou roztrhanou dušou. Autor zaznamenáva vzdúvanie svojej boľavej duše. Všetko čo je v tej chvíli v ňom, vyleje na papier. Text môže byť takto nezrozumiteľný a pre čitateľa neprehľadný. Emócie musia vždy dozrieť, zmúdrieť a usadiť sa, ako dobré víno. Usadeniny sa potom zlejú a oddelia. Stačí jediné miesto v našom texte, ktorému čitateľ neporozumie, nestotožní sa a takýto text odloží. Tak to funguje. Autor musí pri svojom písaní vždy myslieť na čitateľa.
Lexika = slovná zásoba
