Len zopakujem. Spisovateľ by mal byť vždy v pohode, nemôže byť rozhodený, nespokojný a nesvoj. Ináč nič nenapíše. Na písanie sa vždy musíme pripraviť. Odložiť šaty a ponoriť sa do kúpeľa. Zmyť zo seba všetko ťaživé a zlé. V minulosti som už o aspekte dobra a možno príjemna, spojeným s písaním, niečo písal. Viem, že mnohí máme starosti a nie je čas na zamýšľanie. Dobrota a pohoda. Písanie je duchovná hodnota. Som o tom presvedčený. Je treba rozjímať o ňom, uvažovať a stíšiť sa. V zásade, Boh nemusí byť prítomný. Odstup a múdrosť však áno. Siahnuť si dovnútra seba. Písanie je kontenplatívny prvok. Veľmi citlivý na podnety. Ak ho vystrašíte, umiera.
Hovoril som s niektorými literátmi. Sú to múdri ľudia, keď však zastanú pred autorským blokom, nevedia si tento stav racionálne vysvetliť. Včera to šlo ako divé. A dnes ani ťuk! V našich rozhovoroch, niekedy s kusiskom vína, vždy dôjde „na reč“ aj autorská kríza. Autorský blok. Každý ho rieši ináč. Ale väčšina ho nerieši nijako. Je to ako smrť. So všetkými drviacimi následkami autorskej neschopnosti a nevedomia.
Viete v čom je strelec dobrý? Čo robí vynikajúceho strelca úspešným? Nie je to žiadne mierenie. Zrak, či niečo podobné. Je to schopnosť vedieť sa utíšiť, upokojiť a sústrediť sa. Pripadá mi, že hodne podobné je to aj s písaním.
Autorský blok. Niečo sa vo vás zasekne a tráva prestane byť zelená a láska presvietená. Zhasne všetko. Sedíte za stolom a nič z vás nejde. Nech robíte, čo chcete. A môže to trvať i niekoľko dní. A ako na potvoru, práve keď potrebujete odovzdať rukopis. Môžete sa aj pretrhnúť, …ani kvapka. Ide o rozhodené vnútorné prostredie. Možno nejaká vnútorná trauma. Či len dáka nespokojnosť, rovnajúca sa drobnému nachladnutiu? Môj dobrý kamarát, ktorý býva neďaleko Nového Mesta n/V vraví o tom, že má autorskú zápchu. Nie a nie to dostať von. Spýtal som sa ho, čo vtedy robí. Všetko, odpovie mi. Len nepíšem. Musím vyčkať až to prejde.