Písať je ako zhrabúvať jesenné lístie. Utierať prach v domácnosti, hladiť dieťa, či ako pokojná prechádzka lesom. Prostota a jednoduchosť. Na nič sa nehrajme, keď píšeme o láske, o kráse, i o smútku. O boji, či nebodaj o smrti. V texte približujeme príbeh, ktorý vždy jemne plynie, ako voda v potôčiku. Ak vznikne nejaký problém, je to akoby voda poskočila a kopírovala verne náš cit. Niekedy zase text zaburáca. Nepodľahnime však nikdy emóciám. Tu a tam sa vzduje, to preto aby opäť, po krátko čase rozvážne plynula pokojným a odovzdaným tempom a priestorom. I tie najdramatickejšie udalosti nakoniec utíchnu a život sa opäť vráti ku svojmu pokoju a tempu. Kontrola nad sebou a svojimi myšlienkami pri písaní je mimoriadne dôležitá. Používajte vždy jednoduchú lexiku.
Voľte tie najjednoduchšie slová a vyjadrenia. Nepodľahnime svojej prostoduchosti a nezahlťme čitateľa neznámou a mätúcou terminológiou. Veta postavená z tých najjednoduchších slov a vyjadrení sa vie najlepšie a najefektívnejšie dotknúť srdca nášho čitateľa. Srdce ľudí vždy dočahujeme zásadne zo zeme.
Autor v texte má vždy kontrolu nad svojou vodou, predstavujúcou text a plne ovláda svoje myšlienky i svoje emócie. To preto aby bol autor vždy plne použiteľný a plne spôsobilý. Ako dobrý a zaujímavý rozprávač, ktorý vie čo a akým spôsobom píše. Aby sa nakoniec stal inšpirujúcim a rozumným, keď iným predstavuje svoj príbeh a svoj osobný pohľad. Tu preboha, nehovorím o morálke, ale o zásadách dobrého textu.
Mnohé texty sa nedržia takéhoto prístupu, snažia sa nás previesť svojim vnútorným raneným, burácajúcim srdcom, či svojou obnaženou roztrhanou dušou. Autor niekedy až príliš verne zaznamenáva vzdutia svojej boľavej duše. Všetko čo je v tej chvíli v ňom, vyleje na papier. Text môže byť takto nezrozumiteľný a pre čitateľa dosť neprehľadný. Emócie musia dozrieť, zmúdrieť a usadiť sa. Stačí jediné miesto v našom texte, ktorému čitateľ neporozumie, nestotožní sa s ním a v tú chvíľu mu neuverí. A čitateľ text spravidla navždy odkladá. Navždy odkladá! Presne tak to funguje. Čitateľ má záujem o autora s ktorým vždy zdieľa svet. On – čitateľ chce zdieľať svet autora – a autor zase svet svojho čitateľa. Čítajúci nemá záujem o veci, ktoré sú predkladané pre neho nepoznaným neznámym a nepochopiteľným spôsobom. Je mimoriadne dôležité, pri svojom písaní vždy myslieť na svojho čitateľa.
Lexika = slovná zásoba
