Pokiaľ chceme i naďalej zachovať Umenie, ako ochranárske opatrenie akéhosi útočištného mesta, budeme s týmto krehkým svetom narábať s dôstojnosťou a s ohľadom.
Čo sú, alebo čo boli v minulosti útočištné mestá? Išlo o reálne mestá so súdobou starovekou infraštruktúrou, fungujúcim obchodom a zásobovaním. Tieto mestá boli situované popri hraniciach starovekého Izraela, ďaleko od obývaných lokalít. Do týchto miest mohli utiecť Izraeliti, ktorí vážnym spôsobom porušili Zákon. Mohli sa tak vyhnúť reálnej zákonnej odplate „zub za zub, oko za oko, život za život“. Ak sa vinníkovi zabitia podarilo ujsť do takéhoto mesta, nesmel ho už nikto viac prenasledovať, a to ani tzv. pomstitelia krvi, teda najbližší mužskí príbuzní obete, ktorí ho mohli beztrestne zabiť. Ale len do tej chvíle, pokiaľ neprekročil hranice útočištného mesta. Vinníci v takomto meste riadne pracovali a viedli príkladný spôsob života. Nad tým všetkým bdela menovaná sudcovská samospráva. Takéto útočištné mesta boli určené pre ľudí, ktorí spôsobili neúkladný trestný čin.
Ako jedno z útočištných miest, pred dnešným svetom, je možno aj Umenie. Keď chceme byť v pohode, chceme si odpočinúť, vyhnúť sa aspoň na chvíľu rušnému a cválajúcemu svetu, prosto vypnúť, nájdeme si jedno z útočištných svetov a relaxujeme. Je to svet, kde sa nikto nepýta na to odkiaľ sme, kam ideme, nikto sa nás nepýta na to, ako sa správame ku svojej žene, k vlastným deťom, či na náš trestný register. Umenie je mestom zabudnutia, vľúdnosti a milosrdného odpočinutia.
Patria do tohto sveta vulgarizmy a hrubosť?
Ťažko povedať. Literárni vedci z Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied, si ťažkajú na používanie vulgarizmov a hrubosti v súčasných slovenských literárnych dielach (Kultúra slova 1994, s.18), ale zároveň chápu ich zaradenie v kontexte doby a v danom kontexte konkrétneho prostredia. Chápem, ak autor diela, v ktorom pojednáva o tlupe výrastkov z petržalského prostredia, bude chcieť túto atmosféru čitateľovi náležite priblížiť, a to „se vším všudy„, teda i s použitím typického jazyka a správania sa. Ale štylizácia nie je nič iné, ako transponovanie skutočných reálií do umeleckého jazyka. Prečo sa teda nepokúsiť preniesť jadrný, často krát veľavravný jazyk, istých sociálnych skupín, do náhradného, viac univerzálneho, menej škodlivého vyjadrenia? Prečo máme transponovať do umeleckého jazyka úplne všetko, iba jazyk ponechať pôvodný?
Napriek všetkému by mohlo platiť, že vulgarizmy a hrubé opisné časti by mali byť zastúpené v našom texte iba výnimočne. Mali by zastupovať skôr výnimočný a ojedinelý pocit (napr.) zhnusenia, emotívneho vypätia, krízy, či náhleho zdesenia. Texty, ktoré sa i u nás hemžia častým používaním vulgarizmov (Maxima Matkina – Láska je chyba v programe), ja osobne nepokladám za žiadne umelecké dielo. Beriem ich len ako zúfalú, líškajúcu snahu niektorých vydavateľstiev predať svoje knihy.
