Chybou nášho autorského písania môže byť aj tzv. nekomunikácia. S kým máme pri svojom písaní komunikovať? S čitateľom! V minulých riadkoch sme sa dotkli otázky empatie, vedieť sa vcítiť do duše čitateľa. To však nestačí. Rozšírme svoju empatiu ešte o jednu vec. A to o komunikáciu.
Ide o zvláštny druh komunikácie. Je v nej niečo mystického. Dosahuje sa, čuduj sa svete, dokonalým poznaním látky, ktorú literárne spracúvame (na tento problém ma upozornila aj Danuna, pod jedným z článkov Tvorivého písania). Nie je možné opisovať ľúbostné stretnutie dvoch mladých ľudí na hlavnom nádraží v Bratislave, a pritom nebyť aspoň pár krát na tejto stanici. Kontaktovať atmosféru a pach tohto miesta. Jeho živočíšnosť, farbu a jeho zvláštnu atmosféru. To sa môže dotýkať akéhokoľvek miesta, či situácie na svete.
Predstavte si, že čitateľ si prečíta Váš príbeh, ktorý sa začína schôdzkou dvoch mladých ľudí na hlavnom nádraží v Bratislave. Čitateľ pozná toto miesto. Trávil na hlavnej stanici v Bratislave, mnoho času, keď pred rokmi cestovával do Brna, ako študent tunajšej univerzity. A Vám sa podarilo v texte vykresliť neopakovateľnú atmosféru tohto miesta.
(Opis nádražia).
Odpadkové koše v rohoch, zvláštna, uši otravujúca, echoakustika. Atmosféra naliehavosti, ktorá sa neustále vznáša v priestore. Ľudia sediaci na lavičkách, čítajúci noviny, alebo náhlivo šuchtajúci sa schodiskami. Ospalý rozhlas. Pomalý umierajúci čas. Obrovský chrám zasvätený bohu čakania. Checkpoint osudu, sústreďujúci a rozptyľujúci tisícky rozcestovaných príbehov, liniek, ktoré sa v nekonečne rušného sveta už nikdy viac nestretnú.
Váš čitateľ zrazu odhodí knižku a vykríkne: „To poznám, toto som po celý čas cítil. To je krása!“ Práve o tomto druhú komunikácie, milí Slavoničiari, som pred tým hovoril. O milostných dotykoch so svojim vnímavým čitateľom. Látku o ktorej vo svojom texte pojednávate, musíte vždy dobre poznať.
Autorská skromnosť a vecnosť
Autor má prejavovať v texte skromnosť, vecnosť a pravdivosť. A hlavne odstup. Ak chce autor prezentovať niektoré emócie, nech si na to vytvorí postavu, ktorá sa takto prezentuje. Ak je príbeh „vyrozprávaný rozprávačom“, „opisné“ časti tohto textu, budú mať ešte prísnejší odstup, budú vecné a jednoduché. Obecne platí, že opisnými časťami textu, iba uvádzame svojho čitateľa do samotného deja, navodzujeme atmosféru a informujeme o dôležitých veciach, týkajúcich sa samotného kontentu, teda náplne. A až priama reč dej naozaj niekam posúva.
Ukážka:
Jana sa vrátila z práce. Chvíľu jej trvalo, kým našla kľúče. Nedokázala kľúčom v zámke pohnúť. Silno zabúchala na dvere. Šuchot manželových nôh začula za dverami. Zúfalo zavzlykala a zhlboka sa nadýchla.
„Preboha, kde si?“, kričala na manžela, ktorý jej po chvíli otvoril. Muž jej mlčky vzal z rúk tašky s nákupom.
„Čo sa deje?“, kričala žena.
„Nič. Čo by sa malo?“ odvrkol muž.
„Búcham tu ako sprostá a nikto.“ Jana unavene dopadla na stoličku v kuchyni.
Zlosť, radosť, údiv, prekvapenie, či iné emócie sa bude snažiť autor preniesť do priamej reči, alebo do reči úvah. Opisné časti textu však ponechajte neutrálne a vecné. Táto politika spraví text jasným, vzdušným a univerzálne zrozumiteľným.
Zjednodušenie a skrátenie textu
Milí čitatelia, povšimnite si v ukážke ešte jednu vec. Ide o dynamiku a vzdušnosť textu. Tu dosiahnete, absolútnym skrátením a prečistením textu. Všimnite si, prosím, v ukážke aj úspornosť textu. Áno, editácia a úplné zjednodušenie textu mu dodá na autenticite a čistote. A hlavne zrozumiteľnosti. Dej sa tak mimoriadne zdynamizuje a viac sa odkryje dramatičnosť textu. To nikdy nejakým vykecávaním nedosiahnete. Nebojte sa svoje texty následne, potom čo ich stvoríte, skrátiť a riadne, riadne prevzdušniť. Niekedy takto vyhodíte aj celé dve tretiny.
Pokračovanie: Nabudúce, asi v pondelok, pohovoríme aj o štylizácii vs. štylizovaní sa.
