Písanie je ako spev vzácnych vtákov – emócia krása a sila. Ako keď vylejete vodu z lavóra a všetka ta prenádherná energia vypriští (prepáčte ten čechizmus) z človeka a zatopí priestor naokolo. Emócie …áno sú to práve emócie, ktoré sú v umeleckom podaní to najzaujímavejšie a najkrajšie, čo človek môže od človeka prijať. Hmota je bezcenná. Ak zložíte srdce k nohám druhého, je to sen a krása, ktorá sa dotýka nebies. Preto sa objavujú v textoch tak často témy, ako sú láska, bolesť, smútok, či temná, prenádherná smrť. Osamotene a bez podkladu a súvislostí tieto propriety nič neznamenajú. Treba ešte autorský vkus a cit pre mieru. To sú tie najzákladnejšie ingrediencie, s ktorými ako písmáci, navaríme. Cesta je podať akúkoľvek vec s prehľadom, jednoduchosťou a úprimnosťou.
Ešte existuje istá prísada, ktorá jedlo ozvláštni a dodá mu chuť. Je ním, možno výnimočnosť autorovej rozboľavenej duše a jedinečnosť tohoto mátoživého korenia, ktoré sa dováža z iných, ďalekých, vzácnych svetov. Zvláštnota spojená s oloveným, dakedy, mimoriadne ťažkým čiernym smútkom – chorobne sa vznášajúcom na krídlách zmeneného a chorľavého autorského vnútra. Takéto texty bývajú často vykúpené utrpením, neraz citovou bolesťou a riadnym kusiskom času strávenom nad sebou. Táto vzácna prísada odkrýva pohľad do autorovho vnútra, spoločne s pohľadom do čohokoľvek. Tieto texty bývajú nadčasové a univerzálne, pretože intelekt každého čitateľa býva hĺbavý a túžiaci rozumieť každej veci, ktorá je pod slnkom. A texty takýchto autorov kladú veľa otázok. A odpovede bývajú odkrývané zrozumiteľným spôsobom – len a len – pre teba.
