Štylizáciu by sme mohli definovať ako snahu o výstavbu, formovanie nejakého prejavu, či umeleckého textu. Štylizácia sa môže týkať aj iných prejavov, ako je len text. Napríklad môže ísť o spev, či nejaký dramatický prejav. Akýkoľvek umelecký obor je istý spôsob štylizácie, deformácie reality.
Kŕčovité štylizovanie sa
Poniektorí pri tvorbe svojho textu chytia akýsi zvláštny kŕč do celkového svojho prejavu. Skrúti im ústa, ruky a vedomie. Je to z dôvodu zosilneného autorského chcenia. Autor chce zo seba vydolovať len to najlepšie. Je to pokrivenina silného osobného angažovania sa. A možno aj úsudku. Poprehadzujú slová vo vete, svoje vzletné myšlienky ešte viac nadhodnocujú, alebo ich rovno zbožštia. Takto svoj presvätý textový prejav pribíjajú na kríž akejsi pomýlenej dôležitosti. Možno i do určitej miery neuvedomelého autorského nevkusu. Toto by sa potom dalo príznačne označiť za štylizovanie sa. Slovné spojenie štylizovanie sa, je múdrymi ľuďmi popisované ako psychologický termín, ktorý sa definuje ako „osvojovanie a uplatňovanie si spôsobov správania, ktoré nie sú pre danú osobu typické či vlastné“. Teda sú pre osobu cudzie a neprirodzené.
Gádžo, na keho sa to hráš?
Raz, pamätám si, som jednému Rómovi niečo vysvetľoval. Pozeral sa udivene na mňa a po chvíli mi huhlavým hlasom povedal, „gádžo a ty sa čo robíš, na keho sa to tu hraješ?“. Prerušil som svoj monológ a po nejakej chvíli som ho obnovil použitím zopár nadávok, ako: truľo, mamľas a odkundes. Potom som si nahnevaný odpľul a do Róma som silno strčil. Po chvíli ma Cigáň, celý rozradostnený, pozval na pivo. Prispôsobil som svoju komunikáciu tej jeho. A to sa odporúča aj pri tvorivom písaní.
Na nič sa v texte nehrajme
Podobne je to i s našim textom. Na nič sa, prebohaživého, nehrajme. Dávajme si pozor, aby sme neprejavovali v texte neprirodzenosť a čo najviac sa priblížme k normálnej civilnej forme komunikácie. Píšme tak „ako nám zobák narástol“. Prirodzenosť. Zostaňme, za každú cenu, svoji. Ponúkajme kus seba, nie kus deformovanej a neexistujúcej persóny. Čitatelia nie sú hlúpi. Spoznajú, že sa v texte pretvarujeme.
Štylizovaný literárny text by sa nemal podobať dialógom z normálneho reálneho sveta. Takýto verne zachytený text by na papieri pôsobil ako pridlhý, neprehľadný a rozvláčny. V konečnom dôsledku ťažko zrozumiteľný. Ľudia by vášmu textu nerozumeli. Literárny text musí byť prispôsobený. V normálnom živote, v normálnom rozhovore, používame ku komunikácii aj iné prostriedky, ako je iba reč. Gestá, posunky, mimika tváre, pohyby tela, a rôzne iné non-verbálne prvky. V texte, všetky tieto veci odpadajú. Preto musí byť štylizovaný text podaný podstatne odlišným spôsobom.
Nabudúce o vulgarizmoch a ich používaní v umeleckom texte
