Chcel som pohovoriť o potrebe čítania. Niekedy sa tvárime, najmä učitelia, ako keby sme prijímali poznatky jedinou formou, jediným spôsobom a to čítaním kníh. To predsa už dávno nie je pravda. Televízia, film a videa. A navyše žijeme každý svoj život plný príbehov. To je nespočetne veľa podnetov, ktoré nás inšpirujú, a poskytujú nám množstvo látky, ktorú môžeme umelecky spracovávať po celý svoj život. Čítanie nikdy nebolo a ani nikdy nebude jedinou formou, prostredníctvom ktorej by sme mohli, či môžeme dospieť k nejakému vážnemu názoru. Multimédia sa neustále vyvíjajú a my s nimi tiež. Niektorí namietajú, že dielo vo filmovej podobe je už vopred niekým iným predžuté, spracované, a že je v ňom už jasne vyslovený názor niekoho iného. Ale toto predsa platí i v prípade kníh! Nevidím nijaké zásadné plus pre čítanie kníh. I otázka vytvárania si slovnej zásoby nie je čítaním nijako jasne predurčená, ako jediný možný zdroj takéhoto poznávania. A ešte jedna podstatná univerzálnosť: prostredníctvom obrazového príbehu sme ako ľudské vnímajúce bytosti omnoho ľahšie dosiahnuteľní. Viac naladení, psychologicky a univerzálne predpripravení. Možno prirodzene citlivejší a v celkovom ohľade vnímavejší.
Pozeranie multimediálnych „kníh“ má i jednu zásadnú výhodu. Dej je spravidla podaný skratkovite a synteticky. Knihy sa pomerne zdĺhavo venujú opisu atmosféry, temperamentu príbehu a celkovej nálade, ktorá priamo nesúvisí s príbehom, a to príliš podrobne. Je často strašne dlho plynúci. Práve to je častý dôvod, že mnohí ľudia dobrovoľne po knihe nikdy za život nesiahnu. Nedokážu sa v tejto hektickej, unaháňanej dobe naladiť na pomaly a únavne plynúce rozprávanie. Koľko ľudí dnes číta knihy? Naproti tomu, koľkí ľudia pozerajú príbehy prostredníctvom multimédií? Posunuli sme sa kusisko inam. Pozerajme filmy. Dobré i zlé. Dobré pre poučenie, ako tvoriť svoj vlastný príbeh. A zlé, preto aby nás vystríhali.
Mám v USA, dobrého priateľa. Žije dobre. Hlavný príjem má z tamtiém jednej pesničky, ktorú pred rokmi napísal pre jednu, vtedy začínajúcu westernovú country kapelu. Napísal sedem kníh. Nikdy od strednej školy nepotreboval prečítať ani len jedinú knihu.
Poznanie vlastného jazyka
Preto aby sme mohli písať, potrebujeme dobre poznať jazyk v ktorom píšeme. Okolo seba som však poznal jeden paradox. Lepšie písali ľudia, ktorí poznali veľmi dobre ešte nejaký iný jazyk, než len svoj materinský. Alebo poznali hneď niekoľko jazykov naraz. Takíto ľudia sa vedeli vyjadrovať mimoriadne zaujímavo. Obrazy ich textov a podanie boli jednoduché a pritom veľmi neobyčajné. Svieže a neskutočne nápadité. Silne literárne. Vysvetľujem si to tak, že od jazyka, ktorým píšeme musíme poodstúpiť viac dozadu. Potrebujeme istý odstup. Vtedy vnímame jazyk v jeho zaujímavejších pohľadoch, vnímame viac cenu jednotlivých slov i cenu silných vyjadrení. Odstup je dôležitý v mnohých veciach, to preto, aby sme dobre videli na detaily. Ak sme v plnosti ponorení len do svojho jediného jazyka, môžu nám zákutia a odtiene nášho vlastného jazyka uniknúť.
