Naposledy sme hovorili o funkcii dialógov. Spomenuli sme relatívny posun, či zbrzdenie, ktoré sa použitím dialógov môže v texte udiať. V umeleckom texte majú dialógy však i ďalšie funkcie. Autorská reč sa realizuje prevažne, pozor nemusí tomu byť tak vždy, pomocou spisovného jazyka. Býva realizovaná najčastejšie v tretej slovesnej osobe minulého času. Ide pravdepodobne o najčastejší spôsob predostrenia reči postáv. V modernejšej literatúre sa reč postáv realizuje aj v prvej osobe minulého i prítomného času.
Reč postáv je jeden z prostriedkov, ktorými autor oživuje svoje rozprávanie. Dialóg je rozhovor dvoch postáv diela. Reč jednej postavy sa zvykne označovať aj ako replikaa vyjadruje sa prostredníctvom priamej reči. Dialóg má aj iné funkcie: rozvíja príbeh, alebo ho stupňuje, dynamizuje konflikty v texte. Dialóg nám navyše zreálňuje postavy, proste ich oživuje.
Symetrický dialóg
Základným, klasickým a vari i najpoužívanejším typom dialógu je takzvaný symetrický dialóg, v ktorom sa vzájomne repliky jednotlivých postáv striedajú. Základným poslaním dialógov je charakterizácia postáv. Dialogickými replikami postavy poznávame. Slabší štylisti – autori mávajú problém s uvádzacími vetami ku priamej reči dialógov, napríklad často opakujú sloveso „on povedal“. Dobrý štylista však v slovese uvádzacej vety naznačí aj „iné“ okolnosti, ktoré sa príbehu bezprostredne dotýkajú.
„Ešte si tie kravy neobriadil?“ obrátila sa Mariena s otázkou na Michala.
„Radšej by som obrádil teba, než ty kravy.“ povedal vychrtlý Michal s nemocným chrupom a zubil sa na ženu, ktorá zastala vo vrátach družstevnej maštale.
„No na teba som tak zvedavá,“ reagovala statná štyridsiatnička.
„Možná by si sa porádne začuduvala,“ nedal sa družstevník.
„Radšej poriadne zaber, kedy mám kravy podojiť, keď nie si schopný spod nich ani vykydať? Veď sa pozri koľko je hodín.“
Žena si popravila šatku na hlave a vyšla z kravína.
Ako sme vraveli, dialógy nám pomáhajú spoznávať postavy, charakterizujú nám ich a psychologizujú. Mariena je rázna a silná žena, zdá sa, že by sme ju mohli vnímať ako energickú, a takú, ktorá rozhodne vie, čo chce. Určite nie je prehliadnuteľná. Vyjadruje sa spisovne, čisto, takže je rozhodne aj inteligentná. Michal je jednoduchý a zemitý pán, ktorý sa vyjadruje neindifikovateľným nárečím, každý ho hneď zaradí medzi veľmi jednoduchých až prízemných týpkov. Takže dialóg nám nielen poskytne informácie, ktoré sú pre príbeh potrebné, ale nám môže veľmi dobre psychologizovať jednotlivé postavy. A to je mimoriadne dôležité a z hľadiska literárneho veľmi cenné.
„Vy ste neuveriteľne krásna,“ jachtal vystrašene mladík. Prostredie školského kabinetu pôsobilo temne.
„Myslíš?“ kontrovala žena.
„Krajšiu ženu som ešte nevidel.“
„Zdá sa, že to so ženami vieš,“ povedala a ohnutým ukazovákom opatrne nadvihla študentovi bradu.
„Ani nie…,“ ticho reagoval mladíček a pozeral sa jej do očí. Bol to pohľad nie moc pevný, skôr ustráchaný. Žena ho jemne pobozkala.
„Určíte ma telocvik,“ prebudil sa zrazu prekvapený študent.
„Ak chceš, bude to naše spoločné tajomstvo,“ slovo „spoločné“ žena laškovne zašepkala.
„Tak dobre.“
Z dialógov by malo byť zjavné, kde a v akom prostredí sa príbeh odohráva, za akých okolností, a kto s kým debatuje. Snažme sa do dialógu vtesnať takéto informácie, ale postupujme mimoriadne úsporne. Vážme hodnotu každého slova, ktoré použijeme. Čím úspornejšie sa nám podarí dialóg napísať, tým presvedčivejšie vyznie zápletka. Áno presne tak, hore uvedený dialóg by mohol byť predstavený ako plnohodnotná zápletka nejakého príbehu zo školského prostredia. Tento cvičný dialóg do seba zahrnul i emócie, city a to nie jednoduché city (úsmev, plač a pod.), ale i city o niečo zložitejšie. Samozrejme, že som si pomohol aj uvádzacími vetami k replikám, ale všetko čo sa nám úsporným postupom podarí dostať do časti segmentu dialógu, je z literárneho hľadiska veľmi cenné. Všetky tieto dialógové reálie ktoré sú tu obsiahnuté, tak pôsobia omnoho presvedčivejšie a plastickejšie, ako keby sme ich predostierali iba v opise. Stanú sa tak kmeňovou, silnou súčasťou príbehu.
Alebo iný dialóg z iného prostredia.
„Ty si sa zbláznila.“
„Tak ja som sa zbláznila? To ty si úplne mimo,“ reagovala Mária.
„Ja že som Ja že som mimo?“, odporoval Ivan.
„Vravím ti jedno, ak pôjde z domu Inka, pôjdem aj ja.“ Žene preskočil hlas, a potom sa rozplakala.
„Ak to poserieš, už nikdy viac nás neuvidíš, to ti vravím,“ zrevala žena.
Muž sa pomaly pohol ku gauču, ľahol si a rozložil nad hlavou noviny. Mária si sadla do kresla. Hodiny na stene unavene odmeriavali čas. Žena sa ozvala pomerne vyrovnaným hlasom.
„Neboli sme už malé. Ja som mala štrnásť rokov, moja sestra Janka, …bola o rok staršia. Otec chodil denne domov opitý. Začal Janu po nociach obchytávať. Na druhý deň mi to všetko povedala. Nedokázala sa upokojiť, keď mi rozprávala, čo jej robil. Nevedela som, nedokázala som jej povedať nič potešujúce. Náš otec Janu vo všetkom uprednostňoval, a zrazu sa dozvedám, že majú medzi sebou niečo, čomu som vôbec nerozumela. Nechápala som, kto je môj nepriateľ a za koho sa mám vlastne postaviť. Bola som totálne zmätená. Obe sme plakali. Sľúbili sme si vtedy jednu vec, ak budeme mať raz deti a s niektorou z nás sa niečo stane, tá druhá sa o jej deti postará. Tak sme si to sľúbili.“
Manžel ktorý stále mlčky ležal na gauči a civel do novín ich odložil a zostal ležať s pohľadom upretým do plafóna.
„O jej Inku sa postarám, aj keby si sa na hlavu postavil.“ Žena vstala a rázne odkráčala do kuchyne.
Stále sme ešte u symetrického dialógu. Teda striedame v rámci dialógu, repliky jednotlivých postáv. Niekedy sa možno prostredníctvom dialógu rozhodneme vyrozprávať takmer celý príbeh, alebo jeho podstatnú časť. To je mimoriadne ťažká disciplína. Nielenže musíme strážiť literárne prostriedky pri takomto písaní, ale musíme sa snažiť navyše o prirodzenosť výpovedného momentu. Text musí, za každých okolností, pôsobiť akoby ho naozaj niekto reálne povedal. Musí byť skratkovitý, čistý a pritom silne informatívny. Tieto charakteristiky „rozprávania“ nie sú verným prerozprávaním reálnej výpovede, teda výpovede, akoby verne nahratej na magnetofón a potom prepísanej do textovej podoby. Ide o literárne, skratkovité podanie, ktoré balancuje hneď na troch hranách. Hranách informácie, literárnej skratky a vkusu.
