KategóriaPoviedky

Poviedka je epický žáner krátkeho rozsahu s jednoduchou fabulou a menšou dramatickostou. Patrí medzi tzv. krátku prózu. Hlavnými rysmi sú jednoduchý dej a nemennosť osobnosti hlavnej postavy.

MATKA

M

Pamätám si matku v slušivých kostýmčekoch v tmavých farbách. Decentne a jednoducho strihnutých. V prostých lodičkách. Mala voľný pracovný režim. Jednávala s galériami a nákupcami obrazov. Stačilo ak predala jediný svoj obraz a v pohode sme celý mesiac vyžili. Zaujímala sa aj o rešturatorstvo, bola kunsthistorička a farár v mestkom svätostánku si ju najímal na práce v kostole. Nerobila to rada, v kostole bolo zimno.

Keď som skončil školu, všetkého zanechala a presťahovali sme sa na dedinu. Kúpila malú chalúpku. Maľovala ľuďom anjelíčkov a prenádherné kvety maľovala rovno na stenu obyvačiek. A starala sa o mňa. Skončila s veľkým svetom. Maľovala aj bez štetca, neustále babky hladila a všemožne im pomáhala. Sladké sme mali stále. Babky nám vypekali a vyvárali. Bola to neuveritelne šťastná doba. Za obrázok päťdesiatku, či stovku, krytu zlatom a vrúcnosťou. Po revolúcii ju chceli spraviť starostkou, odmietla. Jej posledná práca bola prdelkaví anjelíčkovia v horných rohoch maliarského plátna, pre múzeum v okresnom meste.

Jej truhlu sme zakryli zdobenou výšivkou richelieu zhotovenou tetou Adámkových podľa matkinej predlohy.

A POTOM DÁM TAKÝ SONET…

A

Už sa tešim, ak mi to tam dole celkom prestane fungovať – moja sladká životodarná kastrácia. Nazujem si papuče a nalejem pohár a nikým, ničím, nerušený, sa pustím do písania. Pokojný a vyhasnutý, ako stará hviezda na nebi. A kŕdlik spanilých dievčat mi bude dolievať váno. Živé pocity vnímania krásy mi predsa asi zostanú. Takže tri dievčatá, mladé a neustále koketne klopiace zrak sa o mňa budú starať. A budú mi dolievať môj pohár. Ja sa ich ani nedotknem, budem sa pozerať a snívať o ceste po južných moriach… A potom vystrúham taký sonet, že sa všetci z neho pototo.

ZOBÚDZANIE

Z

Vždy sa ťažko prebúdzam do reality. Nechce sa mi otvoriť oči. Sladká nalkolepsia, milostné láskanie …vždy keď stvorím peknú báseň alebo napíšem poviedku, potom príde tvrdá rana z nebies. Musím sa prebudiť. Je to ako studená sprcha, akoby ma niekto nasilu vytrhol z matkinho upokojujúceho lona. Uvidím nejaký pekný film a musím sa prebrať, otvoriť oči. V kine zažnú svetlá a priestor šustí stávajúcimi, prebúdzajúcimi ľuďmi. Chce sa mi plakať. Niekto predčasne ukončil môj život.

Chcel by som stále snívať, ulíhať už s tým, že sa nikdy viac nepostavím. Nebudem spolupracovať na svojich každodenných popravách. Len samé farby a metamorfózy krásy a lásky a zaspávania …a viac nič, len samé sladké príbehy. Ak je pravdou, že keď práve tvoríš báseň, nestarneš počas toho, tak ja by som hybernoval darovaný, vymodlený život vo večnosti, bez konca. A jemne by som sa dotýkal rozvinutých tiel mátožných a vybájených mileniek a nádherných ruží. A všetku tu krásu by som konzumoval, ako sa je chlieb.

AKO FALUSY, JEDEN VAČŠI AKO DRUHÝ

A

Blahútová chodila po dedine, akoby mala vrtuľu na chrbte. Bola drobná a stále kamsi náhlila. Pôsobila vetcho a vystrašene. Zdravila každého …pre istotu aj deti. Aj tak sa však neubránila posmeškom. Keď umrel starý Blahút, akoby sa jej chôdza ešte viac zrýchlila. Ktovie kam sa ponáhľala, možno za ním. Pravidelne upratovala v kostole aj su susedou Eliášovou. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice pred kostolom a hotovo. Bola drobučká. V tmavých sedliackych šatách si to zvykla skracovať cestu chodníčkom pomedzi záhrady, okolo Pražienkových. Stretol som ju pri kostole, ometala kamenný kríž s Kristom. Otočila sa, aby ma nevidela. Žena jej včera pred dvere naskladala nejaké zaváraniny a paštéky zo zabíjačky. Rešpektoval som jej plachosť a s odvrátenou hlavou na druhú stranu, som prešiel okolo. Teta Blahútová žila v malom ošarpanom domčeku. Nikdy neprijala pozvanie k nám, vlastne k nikomu. Kedysi dávno učila na škole v meste. Iba ti najstarší spomínali na jej učiteľovanie. Z latinčinárky sa stala učiteľka pracovného vyučovania. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice pred kostolom a hotovo. Čoraz častejšie prechádzala po dedine, ľudia vraveli, že chodí do nemocnice na nejaké vyšetrenia. Cestu na autobusovú zastávku si skracovala uzučkým chodníčkom pomedzi záhradami. Posledné Vianoce čakala. Nedočkala sa nikoho z detí, tak ako po iné roky. Videl som ju na Štefana, zdalo sa mi akoby za tých pár sviatočných dní poriadne zostarla. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice pred kostolom a hotovo. Z dôchodku jej skoro nič nezostávalo. Pravidelne chodila na poštu s úhľadne vypísanou zloženkou. Mladým treba pomôcť. Zo starej koženej tašky vytiahla konček rožteka a uhryzla si z neho. Leto sa nachýlilo ku koncu. Lístie opadlo. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice, pred kostolom, kamenného Krista poometať a hotovo. Príroda sa čudne uzamkla do svojej chyže. A stiahla rolety. Prestala prijímať návštevy …a stromy jesenne osireli. Miesto jednej tabletky štyri. Dnu pod jazyk. Pochovali ju pod...

PIESEŇ PIESNÍ

P

Stretol som ju včera, na nemocničnej chodbe. Mala tmavé, dlhé husté vlasy a klopila cudne zrak. Vzal som jej ruku a zostal nad ňou stáť. Prezeral som si ju, ako dáky maliar, ktorý chce maľovať. V hrudi mi vyklíčila orchidea. Naklonil som hlavu, utrel si ruku do nemocničného pyžama a jemne sa dotkol jej vlasov. Obaja sme si už vzali poobedné lieky. Dlhá tmavá chodbisko. Podvýživené tiene nedeľného odpoludnia vykrajovali na jej tváry mesiačiky tmy.

Kadere jej vlasov pôsobili, ako malé čierne kozliatka, ktoré, plné života, jedno po druhom, zoskakovali zo skalnatého vrchu. Jej líca boli z alabastru. Možno sa trochu ľakla mojej pozornosti, červenala sa. Jej prejavy boli ako to najznamenitejšie víno. A jej líca ukryté medzi kaderami vlasov sa beleli ako sneh na vrcholkoch hôr. A pečať jej sviežeho dychu mnou knísala. Myrha, henna a nard doslova sálali z jej krku, keď som sa skláňal k nej. Si krásna a tvoje oči sú, ako tmavé holubice, ktoré sa kúpu v mlieku.

Pobozkal som ju. Ovocie jej úst bolo sladké môjmu ďasnu. Poď moja milá, pôjdeme spolu do nemocničnej záhrady. Obdobie dažďa je už preč. Všade sú kvety a vinič už ku zberu kvíli. Veď tvoje prsia sú ako mlaďatká gaziel, ktoré spásajú ľalie naokolo. A med zlatistých plástov ti kanie z úst. Jemný šafran, sladká trstina a jemná škorica – to vzrušene dýcha tvoja pleť, spolu s ďaľšími vôňavkami. A prameň v údolí i studne v okolitých záhradách objímajú tvoje telo a letný vánok a svieži vetrík nech ťa navždy uväznia vo svojom dychu. Si prenádherná, moja pani.

októbra 2016

UVADNUTÁ RUŽA

U

No a videl si uvädnutú ružu? Ja nikdy! Len sa o nich hovorí, ale nikdy som boľavú a smutnú ružu nevidel. Vyhadzujeme ich skôr než zosmutnia, aby som sa na tu zkynoženú krásu nemusel pozerať. Vždy sa hrdo nesú a sú jemnokrásne – nie tak obyčajne, ale rafaelovsky a požehnane. Ruža je panská kvetina, vravia, že je kráľovnou medzi kvetmi. Zosobňuje lásku, a kráľovský majestát. Čo básni sa o nej napísalo a piesni naskladalo. Je uctihodná a krásna. A vonia prenádherne. A po nociach šepoce najkrajšie žalmy.

No a videl si niekedy uvädnutú ženu? Já nikdy…

VIEM ČO JE ZLO…

V

Doposiaľ som poznal všetko. A nič nezostalo mojim očiam utajené. Pre môj neutíchajúci smäd. Viem čo sú výšiny i strmhlavé pády na dno bahnistých nečistôt, vášne a krvi. O ženskej duši a jej oprávnenom sebectve viem všetko. Poznal som, čo je dostatok, poznám som i tajomstvo chudoby. Daj Bože, aby som nemal prebytok, rovnako, aby som nemal nedostatok, pretože oboje je pre človeka osídlom.

Neviem či jestvuje niečo krajšie, ako túžiace ženské telo. Okúsil som všetky opojné, mámivé a šálivé hry lásky, i tieto ma nakoniec znudili. Viem čo je zlo, sám som ho vymyslel. Svoju myseľ i génia, cedil som čiernymi dierami iných, cudzích svetov. Farebnejších a krajších, mátožnejších, ponorených v sladkom opare zhubného dychu. Ten svet je vo vnútri môjho zrkadla nad umývadlom.

Viem čo je smútok. I ten olovený, chorobný a ťažký. A z početných ostňov v tele, zapichmutých do chrbta sa idem zblázniť. Poznal som priateľstvá, silné ako smrť. Priateľstvá bezzubé, čo im páchlo z úst. I priateľstvá nežné a krehké, keď som buchol dvermi, rozpadli sa. Viem čo je úzkosť, strach i ľudská zloba. Moje korene prerúbali a vyklčovali. A tak patrím všade a nepatrím nikam.

Usmial sa na mňa, vysmädnutého ma prebral zo spánku smrti, sviežim dažďom svojich slov. Otriasol som sa a podrobil myseľ detoxikácii. Aby ma neznesväcoval. Aby nadomnou stratil moc. Konečne som sa zhlboka nadýchol. Vyšiel som z boja s úsmevom na perách. Vyzval ma na súboj…a zrazil k zemi. Potom ma objal a nežne bozkal na ústa. Odnášam si sen. Sen o Božom Kráľovstve. Farebný a žiadúci. Rovnaký som snil v presladkých oparoch niekdajších omamných svetov. Tento však stal sa skutočnosťou. A spolu so slzou sa mi tisne do očí výčitka: Prečo som sa musel tak znečistiť, kým som sa prebral k životu?

ZVIERATKÁ Z NÁŠHO DVORA

Z

„Ľudia sú čudní,“ nechala sa počuť Micka a pozrela na Rexa.„Niekedy áno,“ reagoval psík huhňavým hlasom a pokračoval:„Nachladol som, alebo mám dajakú alergiu. Kúpili mi do pelíšku novú podušku a mne sa nepáči. Vraj sa ľahšie perie a hodí sa viac k zariadeniu domu,“ frflal nespokojný pes.„To sa ľuďom podoba,“ komentovala mačka.„A tie granule!“ Nadýchol sa rozhorčený Rex.“Už mám z toho žalúdočné ťažkosti, dyspepsia to tuším volajú. Takú dobrú kostičku so zvyškami mäsa som nevidel dobre dlho…, už veru ani nepamätám. Staré dobré časy.“„Veru tak, veru tak,“ mudrovala Micka a pokračovala:„Minule ma vzali k akémusi zvieraciemu holičovi. Čo tí tam so mnou dorobili. Cítila som sa ako zneuctená. Na niektorých miestach ma ostrihali dohola a na niektoré mi dokonca vyfúkali trvalú. Ba ma aj nafarbili. Prskala som ako sprostá. A tá mašľa. Od hanby som sa šla prepadnúť. Myslia si, že miska s mliekom to zachráni?“„To už je, prisámvačku, aj na odbory. Kto to má vydržať? Ide o neustále zhoršovanie nášho zvieracieho života,“ hneval sa pes a kýchol si.„A Rexo, všimol si si ako na nás hovoria? Tie slová, čo jednostaj používajú. Akoby mali malú slovnú zásobu. Micka poď, Micka packu, Micka na, Micka tu. Myslia si, že sme mentálne retardovaní. Prečítala som celého Baudelaira, tak nech sa na mňa netvária.„Pravda, pravda,“ odbojne hundral nachladnutý pes.„A keď chcem dovnútra, vždy ma vyvrú a často mi ani nenaplnia misku. Niekedy som veľmi nahnevaná.“„A čo si myslíš, že ja to mám jednoduchšie? Keď ideme s pánom mimo domu, vždy som na vôdzke, ani potrebu si nemôžem urobiť niekde v ústraní. To ti je, Mica, tak nedôstojné. A na Silvestra, ani nevravím. Ako keby sa všetci ľudia proti nám dohodli. Už teraz som riadne vydesený.“„Ja viem,“ chápajúco zareagovala Mica a nemotorne labkou psíka pohladila.„Si naozajstná kamoška...

ÚTRŽKY MÔJHO DETSTVA

Ú

Od mala som túžil stáť na obrovských javiskách. Nebolo to o nejakom potlesku, skôr ma bavilo predvádzanie sa. Takým zákryvným elementom bol môj prípadný spev, ktorým som v mysli ohuroval. V skutočnosti som spievať nevedel. Intonoval som, ako blázon. Na mojom súkromnom nebi boli jemné šľahačkové oblaky a dobrý, sľúbujúci život. Stále som sníval, akoby som chcel niekam utekať, nalehavo a nedočkavo sa schovať. Sníval som o veciach vlastnej kariéry, tej ktorej sa ujmem, keď raz dospejem. Mal som zrazu potrebu sa poprechádzať po tráve, na ktorej hrali chalani z našej dediny dôležitý futbalový zápas. Pozbieral som z hracej plochy všetky nezábudky. Chalani ma nakopali do zadku. Potom som tu viazaničku kvietkov hodil z lávky do potoka. A vyčúral som sa na plávajúce rastlinné tielka vznášajúce sa na hladine. A potom som šiel domov.  „Aha, ide Ľudo.“ Štuchali do seba dedinčania, keď som prechádzal malým dedinským námestím. A keď sa teta Hájková, či tetuška Malkech odlepili od svojich diskusných hlúčkov, vzal som im tašky, ktoré boli plné nákupov z neďalekého mesta a odprevadil som ich na opačnú stranu dediny, než som býval. Nie v srdci koruny obrovského stromu, ale na samočíznom vrchole krehkých, húpajúcich konárov som sedel, či stál s otvorenou knihou. Môj svet bol hodne krehký. Tu som nasával všetko, čo mi vtedy prišlo pod ruky. Pár krát som sa snažil čítať nejakú literatúru, sediaci len tak za stolom, či ležiaci v posteli. Nešlo to. Pokiaľ mi priamo nehrozilo, že sa so svojou knihou zrútim zo stromu na zem, čítanie ma nijako moc nebralo.  Hasiči boli v našej dedine mimoriadne spoločensky aktívni. Usporadúvali piatňajšie zábavy pre mladých a tým si podstatným spôsobom vylepšovali vlastný rozpočet. Zábavy som miloval. Vždy keď sa vypredali všetky párky, ešte pred polnocou, sa chalani pobili. Tu niekde prichádzala na rad moja úloha. Začal som rozbraňovať bijúce sa dvojice. Ti sa náhle spojili a dali mi po papuli. To sa opakovalo každý piatok. S dievčatami som si...

MAMINA

M

Krása ma sprevádzala počas celého detstva. Vždy keď ju otec zbil, naskladala mama všetok čistý riad, čo sme mali, na linku a začala ho umývať. Každý tanier brala opatrne do rúk. Tu a tam zastala a ruku zabalenú do peny od saponátu namierila proti lampe. Pozoroval som ju. Bola neskutočne krásna. Na ústach sa jej zjavil jemný úsmev. Oči zaostrila niekde hodne ďaleko. Bola neskutočná s tou zdvihnutou rukou proti svetlu: Niekam ďaleko sa pozerala cez farebné kryštály peny. Krása so smútkom sa jej odrážali v tvári. Chcel som za ňou, do toho jej ozajstného sveta, kam mi často unikala. Nechcel som aby ma tu nechávala. Potreboval som byť s ňou. Keď osušila i posledný tanier, posadila sa v kuchyni a počkala kým otec zaspí. Potom sa pobrala i ona do spoločnej spálne. Mama bola nádherné stvorenie. I v takéto chvíle prišla ku mne do izby a sadla si na posteľ vedľa mňa. Sotva som len uľahol. S kamošmi sme doteraz stáli pod domom a kecali sme. Domov sa mi vôbec nechcelo. Mama sa ma opýtala na školu. Usmievala sa. Jemne sa triasla. Počas môjho monológu niekoľko krát povedala, že ma ľúbi. Potom rozpačito vstala a odišla. Pozeral som sa za ňou ako pomaly odchádza.„Mami…“, oslovil som ju.„Ja viem“, otočila sa ku mne a siahla po kľučke od dverí. Niekoľkokrát do mesiaca som si až priveľmi plasticky uvedomoval, ako veľmi mám svoju matku rád. Poznal som na škole jedno dievča. Chcela aby sme šli spoločne tancovať. Trvala na tom. Mal som problém chodiť a nieto ešte tancovať. Poprosil som mamu, aby ma naučila zopár presvedčivých tanečných ťahov. Sestra bola na vysokoškolskom internáte. Mama si obliekla tmavý kostým. Ja som zatiaľ odsunul nábytok v obývačke, aby som nám vytvoril miesto. Bola krásna. Vlastne, počas celého detstva som bol obklopený krásou. Jemne ma chytila a zasvätila ma do niekoľkých tanečných pohybov. Najradšej by som sa jej schúlil do náručia, tak strašne som vnímal jej krehkosť a zraniteľnosť. Nevravela takmer nič, len sa usmievala. Zastal...

Najsamnovšie články

Julio Iglesias, Barcelona ’88

Kategórie

B. Streisand, Anaheim Júl ’94

Najsamnovšie komentáre

Marika Gombitová 2022 NTC

Admin webu: herman

Ľudo HERMAN,
Kvetná 297,
930 05 Gabčíkovo,
DIS+, (displus.sk, hermani@seznam.cz),
č. ú.: SK7202000000001900053954,
IČO: 37919121,
DIČO: 2021885459