Doposiaľ som poznal všetko. A nič nezostalo mojim očiam utajené. Pre môj neutíchajúci smäd. Viem čo sú výšiny i strmhlavé pády na dno bahnistých nečistôt, vášne a krvi. O ženskej duši a jej oprávnenom sebectve viem všetko. Poznal som, čo je dostatok, poznám som i tajomstvo chudoby. Daj Bože, aby som nemal prebytok, rovnako, aby som nemal nedostatok, pretože oboje je pre človeka osídlom.
Neviem či jestvuje niečo krajšie, ako túžiace ženské telo. Okúsil som všetky opojné, mámivé a šálivé hry lásky, i tieto ma nakoniec znudili. Viem čo je zlo, sám som ho vymyslel. Svoju myseľ i génia, cedil som čiernymi dierami iných, cudzích svetov. Farebnejších a krajších, mátožnejších, ponorených v sladkom opare zhubného dychu. Ten svet je vo vnútri môjho zrkadla nad umývadlom.
Viem čo je smútok. I ten olovený, chorobný a ťažký. A z početných ostňov v tele, zapichmutých do chrbta sa idem zblázniť. Poznal som priateľstvá, silné ako smrť. Priateľstvá bezzubé, čo im páchlo z úst. I priateľstvá nežné a krehké, keď som buchol dvermi, rozpadli sa. Viem čo je úzkosť, strach i ľudská zloba. Moje korene prerúbali a vyklčovali. A tak patrím všade a nepatrím nikam.
Usmial sa na mňa, vysmädnutého ma prebral zo spánku smrti, sviežim dažďom svojich slov. Otriasol som sa a podrobil myseľ detoxikácii. Aby ma neznesväcoval. Aby nadomnou stratil moc. Konečne som sa zhlboka nadýchol. Vyšiel som z boja s úsmevom na perách. Vyzval ma na súboj…a zrazil k zemi. Potom ma objal a nežne bozkal na ústa. Odnášam si sen. Sen o Božom Kráľovstve. Farebný a žiadúci. Rovnaký som snil v presladkých oparoch niekdajších omamných svetov. Tento však stal sa skutočnosťou. A spolu so slzou sa mi tisne do očí výčitka: Prečo som sa musel tak znečistiť, kým som sa prebral k životu?
