Bol iný. Neskúsený a vystrašený. Nechápal ešte úplne vzorce správania, ktoré ľudia vonku prejavovali. Jeho život sa na neho práve zvalil. Život doposiaľ vtesnaný do kulís detského domova. Bol to svet provizória, a svet emocionálnej a citovej skratky.
Počas nocí, v spoločnej veľkej spálni detského domova, sníval. Raz si nájde rodinu, nejaké jednoduché dievča. Budú mať spolu veľa detí. Všetko chalanov. Nikdy nedovolí, aby jeho deti skončili v decáku. Je to ťažké. Mnohí odchovanci detského domova plodili deti, ktoré nakoniec taktiež skončili v domove. Takýto rodičia nevedeli, nedokázali žiť. Nerozumeli spletitým ľudským vzťahom. To ako sa ľudia správajú, často predurčujú odpozorované vzťahy v ich vlastnej rodine. Decká v domovoch sú vychovávané na obraz štyroch, možno ôsmich vychovávateľov a vychovávateliek, ktorí sa pri nich stále striedajú. Na obraz koho sa upnúť? Komu sa má podobať, komu z nich veriť, koho z nich milovať? Kde, a u koho sa naučí stálosti, vrúcnosti a pevnosti, ktorú napokon pretaví do svojich vlastných vzťahov? Babylonský citovo-emočný guláš v ktorom nájdeš kdečo. Chaos a zmätok. Žiadne istoty, žiadny jasný a predvídateľný smer. A tak je nakoniec osobnosť týchto detí pozliepaná na obraz mnohých ľudí. „Michal si dospelý, je načase, aby si sa začal o seba starať sám „, povedal vychovávateľ.
Michal len nedávno oslávil narodeniny. Narodeniny boli zároveň i termínom jeho odchodu z detského domova. Riaditeľka mu navrhla, aby ešte cez Vianoce zostal v domove. „Teta riaditeľka nie, nezostanem,“ povedal Michal. Snažil sa prehlušiť svoje vlastné pocity. Mrzelo ho, že riaditeľka už ďalej nenaliehala. Nechal by sa od nej prehovoriť. Vyšiel von z riaditeľne. Za dverami zastal. Obrátil sa späť. Malá Marika skackala na chodbe cez švihadlo. Chodba bola studená. Dievča pozrelo na Michala. „Čo sa deje?“, spýtala sa. „Nič. Staraj sa o seba!“, zareagoval chlapec.
Michal ležal na posteli v izbe malej ubytovne, ktorú mu sprostredkovali z kancelárie riaditeľstva detského domova. Kamarát mu pomohol presťahovať osobné veci. Cestou z práce nakúpil v potravinách. Prvá vlastná štedrovečerná večera. Postavil sa z postele a začal lúpať zemiaky. Prácam okolo kuchyne sa naučil v ústave. Neraz ich vychovávateľky nahnali do kuchyne. „Decká, raz sa vám to zíde, keď budete vedieť variť.“ Usmial sa. Lúpanie zemiakov mu pripadalo celkom zaujímavé. Na začiatku fádny, škaredý zemiak a na konci, chutná príloha k čomukoľvek. Relatívne málo práce a výsledok je zaručený. Kiežby všetky veci šli tak ľahko, ako je lúpanie zemiakov. Chvíľu mu trvalo, kým si spomenul v akom poradí obaľovať mäso. Múka, vajcia, strúhanka. Opatrne vkladal mäso do rozhorúčeného oleja. Zvuk pražiaceho mäsa sa mu páčil. Nabral si zemiaky. Rezeň. Z chladničky vybral veľké balenie tatárskej omáčky. Posadil sa za stôl vedľa okna. Jeho spolubývajúci odišiel na sviatky domov. Sotva sa stačili jeden druhému predstaviť. Vzal príbor a zakrojil do mäsa. Rozhliadol sa. Vyhŕkli mu slzy. Postavil sa k oknu. V tme žmurkali svetielka tisícov okien. Padal sneh. Mesto bolo ako jeden veľký trblietajúci sa vianočný stromček. Mal pocit, že sa zadusí. Musel von, na vzduch. Narýchlo sa obliekol a vybehol z izby.
Vonku ho ovanul biely život. Sneh mu vŕzgal pod topánkami. Ulice boli prázdne, pripadalo mu, že má neskutočne veľký priestor. Mesto bolo iba jeho. Došiel k mostu. Okolo prešlo osamotené dymiace auto. Takmer ho nepočul. Zasnežené mesto pohltilo každučký zvuk. Čudný klaustrofobický pocit ho pomaličky opúšťal. Sneh poletoval a jeho dych v bielych chumáčoch tancoval okolo neho, ako zmátožená zvodná žena. Čarovné, nádherné biele Vianoce.
5. december 2013
