Vždy sa ťažko prebúdzam do reality. Nechce sa mi otvoriť oči. Sladká nalkolepsia, milostné láskanie …vždy keď stvorím peknú báseň alebo napíšem poviedku, potom príde tvrdá rana z nebies. Musím sa prebudiť. Je to ako studená sprcha, akoby ma niekto nasilu vytrhol z matkinho upokojujúceho lona. Uvidím nejaký pekný film a musím sa prebrať, otvoriť oči. V kine zažnú svetlá a priestor šustí stávajúcimi, prebúdzajúcimi ľuďmi. Chce sa mi plakať. Niekto predčasne ukončil môj život.
Chcel by som stále snívať, ulíhať už s tým, že sa nikdy viac nepostavím. Nebudem spolupracovať na svojich každodenných popravách. Len samé farby a metamorfózy krásy a lásky a zaspávania …a viac nič, len samé sladké príbehy. Ak je pravdou, že keď práve tvoríš báseň, nestarneš počas toho, tak ja by som hybernoval darovaný, vymodlený život vo večnosti, bez konca. A jemne by som sa dotýkal rozvinutých tiel mátožných a vybájených mileniek a nádherných ruží. A všetku tu krásu by som konzumoval, ako sa je chlieb.
