Dôležitejšia ako krása, milé deti, je už len múdrosť. Nie peniaze, deťúrence, aby ste sa nepomýlili. Ešte donedávna bývala múdrosť výhradne súčasťou kníh. Dnes už je aj na rôznych iných nosičoch. Televízor alebo internet. Niektorí ľudia tvrdia, že dávno existoval knižný škriatok, volal sa Buhumbáš. Ba podaktorí ho aj videli. Strážil rozsiahle knižné kráľovstvo. Denne z knižiek utieral prach a dozeral, aby písmo v nich, od staroby celkom nezožltlo. Raz prišiel do najväčšej knižnice mocný a hlúpy obor. Vychodil len dve triedy základnej školy. Vzal Buhumbáša a vsadil ho do tmavej temnice. „Žiadne čítanie!“, zakričal a bolo to počuť, až hen, v Grónsku.
Ľudia, ale hlavne deti, veľmi zosmutneli. Deti presne nevedeli, čo im chýba. Prečo nie sú na svete radi. Zrazu sa im nechcelo spievať, ani tancovať. Ba nechcelo sa im ani hrať. To už je naozaj vážne. Niektoré deti začali prejavovať poruchy správania. Odvrávali svojim mamkám a neposlúchali otcov.
Buhumbáš ležal na zemi, lebo v temniciach nemajú postele. Vošiel obor. „Čo robíš?“ spýtal sa Buhumbáša. „Ležím, čo by som robil“. „A prečo ležíš?“ Buhumbáš odvrkol, „lebo“. Obor sa posadil do kúta. Riekol, „ja viem, ty sa na mňa jeduješ“. Bolo vidieť, že je to obrovi naozaj ľúto. „Bodaj by som sa nehneval. Žiadne dieťa si na knihu ani nespomenie. Deti zhrubnú a zdivočejú“, starostil sa škriatok.
„Vieš čo“, rozveselil sa obor, „povedz mi nejakú peknú básničku a ja ťa pustím. Mamka mi kedysi recitovala básničky a boli moc pekné“. „Vidíš“, skočil Buhumbáš obrovi do rečí, „a ty ich deťom zakazuješ“. „Nezakážem, povolím, len povedz básničku“. Buhumbáš sa postavil a začal recitovať.
Knižka krásy celá
vlastniť by ťa chcela
nenechaj ma zavretú
poteším ťa, veď som tu
Obor sa tak rozradostnil, až sa temnica otriasala. Vrhol sa ku dverám, otvoril ich a Buhumbáša vyobjímal a vybozkával. Len jediná, drobná básnička otvorila jeho obrovské nedostupné, kamenné srdce.
