Čo boli útočištné mestá? Išlo o reálne mestá so súdobou starovekou infraštruktúrou, fungujúcim obchodom a zásobovaním. Tieto mestá boli situované popri hraniciach starovekého Izraela, ďaleko od obývaných lokalít. Bolo ich celkovo šesť. Autorom tohto opatrenia bol izraelský Boh – mocný Jahve. Do týchto miest mohli utiecť Izraeliti, ktorí vážnym spôsobom porušili tzv. Starý Zákon. A to tak, že niekoho usmrtili. Ak bol čin neúmyselný, mohol sa vinník vyhnúť reálnej, starozákonnej odplate: Zub za zub, oko za oko, život za život.
Ak sa vinníkovi podarilo ujsť do takéhoto systemizovaného mesta, nesmel ho potom, čo ho starešinovia v útočištnom meste ubytovali, už nik viac prenasledovať. A to ani tzv. pomstitelia krvi, teda najbližší mužskí príbuzní obete, ktorí ho mohli, ak ho doiahli mimo hraníc útočištných miest, beztrestne zabiť. Vinníci v takomto meste pracovali a viedli príkladný spôsob života. Nad tým všetkým bdela menovaná sudcovská samospráva. Takéto útočištné mesta boli určené pre ľudí, ktorí spôsobili neúkladný trestný čin.
Jedno z útočištných miest, pred súčasným nehostinným svetom, je UMENIE. Keď chceme byť v pohode, chceme si odpočinúť, vyhnúť sa rušnému a cválajúcemu svetu, prosto vypnúť, nájdeme si jedno z útočištných svetov a relaxujeme. Je to svet, kde sa nikto nepýta na to, odkiaľ sme, kam ideme. Koľko zarábame. Nikto sa nás nepýta na to, ako sa správame ku svojej pani, k vlastným deťom, či na náš trestný register. Umenie je útočištným mestom úplného zabudnutia, vľúdnosti a milosrdného odpočinutia a odpustenia.