„Ľudia sú čudní,“ nechala sa počuť Micka a pozrela na Rexa.„Niekedy áno,“ reagoval psík huhňavým hlasom a pokračoval:„Nachladol som, alebo mám dajakú alergiu. Kúpili mi do pelíšku novú podušku a mne sa nepáči. Vraj sa ľahšie perie a hodí sa viac k zariadeniu domu,“ frflal nespokojný pes.„To sa ľuďom podoba,“ komentovala mačka.„A tie granule!“ Nadýchol sa rozhorčený Rex.“Už mám z toho žalúdočné ťažkosti, dyspepsia to tuším volajú. Takú dobrú kostičku so zvyškami mäsa som nevidel dobre dlho…, už veru ani nepamätám. Staré dobré časy.“„Veru tak, veru tak,“ mudrovala Micka a pokračovala:„Minule ma vzali k akémusi zvieraciemu holičovi. Čo tí tam so mnou dorobili. Cítila som sa ako zneuctená. Na niektorých miestach ma ostrihali dohola a na niektoré mi dokonca vyfúkali trvalú. Ba ma aj nafarbili. Prskala som ako sprostá. A tá mašľa. Od hanby som sa šla prepadnúť. Myslia si, že miska s mliekom to zachráni?“„To už je, prisámvačku, aj na odbory. Kto to má vydržať? Ide o neustále zhoršovanie nášho zvieracieho života,“ hneval sa pes a kýchol si.„A Rexo, všimol si si ako na nás hovoria? Tie slová, čo jednostaj používajú. Akoby mali malú slovnú zásobu. Micka poď, Micka packu, Micka na, Micka tu. Myslia si, že sme mentálne retardovaní. Prečítala som celého Baudelaira, tak nech sa na mňa netvária.„Pravda, pravda,“ odbojne hundral nachladnutý pes.„A keď chcem dovnútra, vždy ma vyvrú a často mi ani nenaplnia misku. Niekedy som veľmi nahnevaná.“„A čo si myslíš, že ja to mám jednoduchšie? Keď ideme s pánom mimo domu, vždy som na vôdzke, ani potrebu si nemôžem urobiť niekde v ústraní. To ti je, Mica, tak nedôstojné. A na Silvestra, ani nevravím. Ako keby sa všetci ľudia proti nám dohodli. Už teraz som riadne vydesený.“„Ja viem,“ chápajúco zareagovala Mica a nemotorne labkou psíka pohladila.„Si naozajstná kamoška...
ZVIERATKÁ Z NÁŠHO DVORA
Z