Tágumelecký

Na úvod tejto malej úvahy zdôrazním, nechcem sa nikoho dotknúť, to nie je ani trochu mojim úmyslom… Je pravopis dôležitý pri písaní umeleckého textu? Ja vám neviem, ako by som odpovedal na takto položenú otázku. Môžem sa k nej vyjadriť len osobným spôsobom. Ja vám garantujem, že ak napíšete text, umelecký text spôsobom, že sa z neho odborníci doslova posadia na zem a týždeň nebudú schopní existovať, nie je sila, neexistuje nič, dokonca ani váš veľmi zlý pravopis, ktorý by dokázal zastaviť vaše vydavateľské snahy. Možno nejaká redaktorka, ktorá sa zle vyspala vám to nejakým spôsobom dá pocítiť, ale nakoniec bude musieť, či chce, alebo nie, váš text opraviť a pripraviť ho k ďalšiemu svojmu osudu. Bohumil Hrabal, európsky pojem. Jeho „lokálny“ spôsob písania, jeho neuveriteľne bohatý a ľudový spôsob písania, napriek jeho vynikajúcemu vzdelaniu, bol ťažko poznačený pravopisnou nedostatočnosťou. Na strednej škole prepadal z Češtiny. Kto si však prečíta jeho „gramaticky opravené“ diela, nezapochybuje o genialite tohto autora. Podobný problém mal na začiatku Jaroslav Seifert. Nedokončil ani 2. ročník gymnázia a rovno z nedokončeného ročníka nastupuje na miesto samostatného redaktora.  Požiadavka správneho pravopisu je iste cenná, ale nemala by sa, podľa môjho názoru preháňať. Možno v niektorých prípadoch ani nastolovať. Som presvedčený, že druh ľudí, z ktorých sa stávajú dobrí spisovatelia, často mávajú ľahké mozgové dysfunkcie. Veľmi často, a tie sa obyčajne manifestujú podstatným príznakom a tým je nedostatok školských zručností. Medzi ne, v rámci dyslexie, patrí aj otázka pravopisu. Mimoriadne silným dyslektikom bol Hemigway, alebo 35. prezident USA, Kennedy. Prvý bol spisovateľom a nakoniec si vystrelil mozog z hlavy a druhý prezentoval tak silné príznaky ADHD, že musel celý svoj život, na ich zmiernenie fajčiť marihuanové cigarety. Albert Einstein nebol spisovateľom, publikoval však po celý svoj život teoretické úvahy spojené s fyzikou...