Od mala som túžil stáť na obrovských javiskách. Nebolo to o nejakom potlesku, skôr ma bavilo predvádzanie sa. Takým zákryvným elementom bol môj prípadný spev, ktorým som v mysli ohuroval. V skutočnosti som spievať nevedel. Intonoval som, ako blázon. Na mojom súkromnom nebi boli jemné šľahačkové oblaky a dobrý, sľúbujúci život. Stále som sníval, akoby som chcel niekam utekať, nalehavo a nedočkavo sa schovať. Sníval som o veciach vlastnej kariéry, tej ktorej sa ujmem, keď raz dospejem. Mal som zrazu potrebu sa poprechádzať po tráve, na ktorej hrali chalani z našej dediny dôležitý futbalový zápas. Pozbieral som z hracej plochy všetky nezábudky. Chalani ma nakopali do zadku. Potom som tu viazaničku kvietkov hodil z lávky do potoka. A vyčúral som sa na plávajúce rastlinné tielka vznášajúce sa na hladine. A potom som šiel domov. „Aha, ide Ľudo.“ Štuchali do seba dedinčania, keď som prechádzal malým dedinským námestím. A keď sa teta Hájková, či tetuška Malkech odlepili od svojich diskusných hlúčkov, vzal som im tašky, ktoré boli plné nákupov z neďalekého mesta a odprevadil som ich na opačnú stranu dediny, než som býval. Nie v srdci koruny obrovského stromu, ale na samočíznom vrchole krehkých, húpajúcich konárov som sedel, či stál s otvorenou knihou. Môj svet bol hodne krehký. Tu som nasával všetko, čo mi vtedy prišlo pod ruky. Pár krát som sa snažil čítať nejakú literatúru, sediaci len tak za stolom, či ležiaci v posteli. Nešlo to. Pokiaľ mi priamo nehrozilo, že sa so svojou knihou zrútim zo stromu na zem, čítanie ma nijako moc nebralo. Hasiči boli v našej dedine mimoriadne spoločensky aktívni. Usporadúvali piatňajšie zábavy pre mladých a tým si podstatným spôsobom vylepšovali vlastný rozpočet. Zábavy som miloval. Vždy keď sa vypredali všetky párky, ešte pred polnocou, sa chalani pobili. Tu niekde prichádzala na rad moja úloha. Začal som rozbraňovať bijúce sa dvojice. Ti sa náhle spojili a dali mi po papuli. To sa opakovalo každý piatok. S dievčatami som si...
ÚTRŽKY MÔJHO DETSTVA
Ú