Stretol som ju včera, na nemocničnej chodbe. Mala tmavé, dlhé husté vlasy a klopila cudne zrak. Vzal som jej ruku a zostal nad ňou stáť. Prezeral som si ju, ako dáky maliar, ktorý chce maľovať. V hrudi mi vyklíčila orchidea. Naklonil som hlavu, utrel si ruku do nemocničného pyžama a jemne sa dotkol jej vlasov. Obaja sme si už vzali poobedné lieky. Dlhá tmavá chodbisko. Podvýživené tiene nedeľného odpoludnia vykrajovali na jej tváry mesiačiky tmy.
Kadere jej vlasov pôsobili, ako malé čierne kozliatka, ktoré, plné života, jedno po druhom, zoskakovali zo skalnatého vrchu. Jej líca boli z alabastru. Možno sa trochu ľakla mojej pozornosti, červenala sa. Jej prejavy boli ako to najznamenitejšie víno. A jej líca ukryté medzi kaderami vlasov sa beleli ako sneh na vrcholkoch hôr. A pečať jej sviežeho dychu mnou knísala. Myrha, henna a nard doslova sálali z jej krku, keď som sa skláňal k nej. Si krásna a tvoje oči sú, ako tmavé holubice, ktoré sa kúpu v mlieku.
Pobozkal som ju. Ovocie jej úst bolo sladké môjmu ďasnu. Poď moja milá, pôjdeme spolu do nemocničnej záhrady. Obdobie dažďa je už preč. Všade sú kvety a vinič už ku zberu kvíli. Veď tvoje prsia sú ako mlaďatká gaziel, ktoré spásajú ľalie naokolo. A med zlatistých plástov ti kanie z úst. Jemný šafran, sladká trstina a jemná škorica – to vzrušene dýcha tvoja pleť, spolu s ďaľšími vôňavkami. A prameň v údolí i studne v okolitých záhradách objímajú tvoje telo a letný vánok a svieži vetrík nech ťa navždy uväznia vo svojom dychu. Si prenádherná, moja pani.
októbra 2016