Umelci sú stále jednou nohou v blazinci. Nepreháňam. Neustále šponované emócie vás nakoniec aj tak dostanú. Poznal som takých. Nik nie je ušetrený, najmä tí, ktorí to so svojim písaním myslia vážne. Je písanie patologicky následok alebo je písanie spúšťačom?. To nik zatiaľ nestanovil. Pri písaní je treba emócie držať na úzde. Nepustiť ich a snažiť sa smerovať svoj náklad v hlave, tam kam chceš. To nie je ľahké. Nie je chýbou prejavoviť emócie? Mnohí čitatelia kvôli tomu čítajú, aby sa stretali s emocionalitou, potrebujú ju. Chybou je nezvládať svoje emócie. Mnohí neudržia nálož rozihraných citov, ktoré sa môžu spustiť a zavaliť váš svet. Nájdi rovnováhu medzi vzbúrenými emóciami a chcením – ráciom. Nedrž oprate emócii kŕčovite. Aby zostala štipka prepotrebnej energie – magickej esencie skutočného, reálno – bytostného žitia.
Emocionálna hodnota slov
K tomu všetkému, čo som tu uviedol, je potrebné dobre poznať lexiku jazyka. Nielen nominálny vyznam slov. Ale aj ich emocionálnu hodnotu. Každé slovo má určitú konkrétnu hodnotu, ako protónové čislo nejakého prvku. Nielen vzácne prvky sú takto definované. Aby sme každučké jedno slovo vedeli správne napasovať na text. Je to ako puzzle, každý kamienok zaraď umne do celku. Na začiatku to môže byť problemom, neskôr to trošku povolí. A nakoniec sa to, po rokoch, zautomatizuje.