Tágdedina

MATKA

M

Pamätám si matku v slušivých kostýmčekoch v tmavých farbách. Decentne a jednoducho strihnutých. V prostých lodičkách. Mala voľný pracovný režim. Jednávala s galériami a nákupcami obrazov. Stačilo ak predala jediný svoj obraz a v pohode sme celý mesiac vyžili. Zaujímala sa aj o rešturatorstvo, bola kunsthistorička a farár v mestkom svätostánku si ju najímal na práce v kostole. Nerobila to rada, v kostole bolo zimno.

Keď som skončil školu, všetkého zanechala a presťahovali sme sa na dedinu. Kúpila malú chalúpku. Maľovala ľuďom anjelíčkov a prenádherné kvety maľovala rovno na stenu obyvačiek. A starala sa o mňa. Skončila s veľkým svetom. Maľovala aj bez štetca, neustále babky hladila a všemožne im pomáhala. Sladké sme mali stále. Babky nám vypekali a vyvárali. Bola to neuveritelne šťastná doba. Za obrázok päťdesiatku, či stovku, krytu zlatom a vrúcnosťou. Po revolúcii ju chceli spraviť starostkou, odmietla. Jej posledná práca bola prdelkaví anjelíčkovia v horných rohoch maliarského plátna, pre múzeum v okresnom meste.

Jej truhlu sme zakryli zdobenou výšivkou richelieu zhotovenou tetou Adámkových podľa matkinej predlohy.

AKO FALUSY, JEDEN VAČŠI AKO DRUHÝ

A

Blahútová chodila po dedine, akoby mala vrtuľu na chrbte. Bola drobná a stále kamsi náhlila. Pôsobila vetcho a vystrašene. Zdravila každého …pre istotu aj deti. Aj tak sa však neubránila posmeškom. Keď umrel starý Blahút, akoby sa jej chôdza ešte viac zrýchlila. Ktovie kam sa ponáhľala, možno za ním. Pravidelne upratovala v kostole aj su susedou Eliášovou. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice pred kostolom a hotovo. Bola drobučká. V tmavých sedliackych šatách si to zvykla skracovať cestu chodníčkom pomedzi záhrady, okolo Pražienkových. Stretol som ju pri kostole, ometala kamenný kríž s Kristom. Otočila sa, aby ma nevidela. Žena jej včera pred dvere naskladala nejaké zaváraniny a paštéky zo zabíjačky. Rešpektoval som jej plachosť a s odvrátenou hlavou na druhú stranu, som prešiel okolo. Teta Blahútová žila v malom ošarpanom domčeku. Nikdy neprijala pozvanie k nám, vlastne k nikomu. Kedysi dávno učila na škole v meste. Iba ti najstarší spomínali na jej učiteľovanie. Z latinčinárky sa stala učiteľka pracovného vyučovania. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice pred kostolom a hotovo. Čoraz častejšie prechádzala po dedine, ľudia vraveli, že chodí do nemocnice na nejaké vyšetrenia. Cestu na autobusovú zastávku si skracovala uzučkým chodníčkom pomedzi záhradami. Posledné Vianoce čakala. Nedočkala sa nikoho z detí, tak ako po iné roky. Videl som ju na Štefana, zdalo sa mi akoby za tých pár sviatočných dní poriadne zostarla. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice pred kostolom a hotovo. Z dôchodku jej skoro nič nezostávalo. Pravidelne chodila na poštu s úhľadne vypísanou zloženkou. Mladým treba pomôcť. Zo starej koženej tašky vytiahla konček rožteka a uhryzla si z neho. Leto sa nachýlilo ku koncu. Lístie opadlo. Ešte vyhodiť mokré rohožky na lavice, pred kostolom, kamenného Krista poometať a hotovo. Príroda sa čudne uzamkla do svojej chyže. A stiahla rolety. Prestala prijímať návštevy …a stromy jesenne osireli. Miesto jednej tabletky štyri. Dnu pod jazyk. Pochovali ju pod...

ÚTRŽKY MÔJHO DETSTVA

Ú

Od mala som túžil stáť na obrovských javiskách. Nebolo to o nejakom potlesku, skôr ma bavilo predvádzanie sa. Takým zákryvným elementom bol môj prípadný spev, ktorým som v mysli ohuroval. V skutočnosti som spievať nevedel. Intonoval som, ako blázon. Na mojom súkromnom nebi boli jemné šľahačkové oblaky a dobrý, sľúbujúci život. Stále som sníval, akoby som chcel niekam utekať, nalehavo a nedočkavo sa schovať. Sníval som o veciach vlastnej kariéry, tej ktorej sa ujmem, keď raz dospejem. Mal som zrazu potrebu sa poprechádzať po tráve, na ktorej hrali chalani z našej dediny dôležitý futbalový zápas. Pozbieral som z hracej plochy všetky nezábudky. Chalani ma nakopali do zadku. Potom som tu viazaničku kvietkov hodil z lávky do potoka. A vyčúral som sa na plávajúce rastlinné tielka vznášajúce sa na hladine. A potom som šiel domov.  „Aha, ide Ľudo.“ Štuchali do seba dedinčania, keď som prechádzal malým dedinským námestím. A keď sa teta Hájková, či tetuška Malkech odlepili od svojich diskusných hlúčkov, vzal som im tašky, ktoré boli plné nákupov z neďalekého mesta a odprevadil som ich na opačnú stranu dediny, než som býval. Nie v srdci koruny obrovského stromu, ale na samočíznom vrchole krehkých, húpajúcich konárov som sedel, či stál s otvorenou knihou. Môj svet bol hodne krehký. Tu som nasával všetko, čo mi vtedy prišlo pod ruky. Pár krát som sa snažil čítať nejakú literatúru, sediaci len tak za stolom, či ležiaci v posteli. Nešlo to. Pokiaľ mi priamo nehrozilo, že sa so svojou knihou zrútim zo stromu na zem, čítanie ma nijako moc nebralo.  Hasiči boli v našej dedine mimoriadne spoločensky aktívni. Usporadúvali piatňajšie zábavy pre mladých a tým si podstatným spôsobom vylepšovali vlastný rozpočet. Zábavy som miloval. Vždy keď sa vypredali všetky párky, ešte pred polnocou, sa chalani pobili. Tu niekde prichádzala na rad moja úloha. Začal som rozbraňovať bijúce sa dvojice. Ti sa náhle spojili a dali mi po papuli. To sa opakovalo každý piatok. S dievčatami som si...

Najsamnovšie články

Julio Iglesias, Barcelona ’88

Kategórie

B. Streisand, Anaheim Júl ’94

Najsamnovšie komentáre

Marika Gombitová 2022 NTC

Admin webu: herman

Ľudo HERMAN,
Kvetná 297,
930 05 Gabčíkovo,
DIS+, (displus.sk, hermani@seznam.cz),
č. ú.: SK7202000000001900053954,
IČO: 37919121,
DIČO: 2021885459