Pamätám si matku v slušivých kostýmčekoch v tmavých farbách. Decentne a jednoducho strihnutých. V prostých lodičkách. Mala voľný pracovný režim. Jednávala s galériami a nákupcami obrazov. Stačilo ak predala jediný svoj obraz a v pohode sme celý mesiac vyžili. Zaujímala sa aj o rešturatorstvo, bola kunsthistorička a farár v mestkom svätostánku si ju najímal na práce v kostole. Nerobila to rada, v kostole bolo zimno.
Keď som skončil školu, všetkého zanechala a presťahovali sme sa na dedinu. Kúpila malú chalúpku. Maľovala ľuďom anjelíčkov a prenádherné kvety maľovala rovno na stenu obyvačiek. A starala sa o mňa. Skončila s veľkým svetom. Maľovala aj bez štetca, neustále babky hladila a všemožne im pomáhala. Sladké sme mali stále. Babky nám vypekali a vyvárali. Bola to neuveritelne šťastná doba. Za obrázok päťdesiatku, či stovku, krytu zlatom a vrúcnosťou. Po revolúcii ju chceli spraviť starostkou, odmietla. Jej posledná práca bola prdelkaví anjelíčkovia v horných rohoch maliarského plátna, pre múzeum v okresnom meste.
Jej truhlu sme zakryli zdobenou výšivkou richelieu zhotovenou tetou Adámkových podľa matkinej predlohy.