Sčítaní hlupáci, čo uschýnajú v pochabosti, kým nezakopnú na vlastnej šnúrke od topánky, a nezrútia sa zo skál strmej, tupej nadutosti, svetu ukázať svoje najvzácnejšie naj-talenty. A strieborný vietor čechrá tvoje jemné vlasy, kým láska sa neustrnie na prahu veľkých katedrál, ľúbosť vybrala sa oproti a hľadí bokom kamsi, zastala v kruhu a v jej oku videli smutno-číri kal. Nahí a dutí; vzduch je to, čo z nich neustále uniká, strčíš doňho a zvalí sa, jak snop zlatý, preúbohý, náruč rozdrapená, smejú sa a snáď majú aj vlohy, Cesta krásy však je výhradne, iba cestou básnika.